主谓宾【zhǔ-wèi-bīn】

Základná oznamovacia veta ide v poradí podmet, potom sloveso, potom predmet – rovnako ako bežná slovenská veta.

Rozdiel je v tom, kam ide zvyšok. Slovenčina často dáva čas, miesto a spôsob na koniec vety; čínština ich dáva pred sloveso: najprv čas, potom miesto, potom spôsob, potom sloveso.

Čas a miesto idú pred sloveso

Časové slovo stojí za podmetom alebo pred ním, nikdy nie za slovesom.

• × 我去学校每天。 → 我每天去学校。

Miesto funguje rovnako. Pripája sa k 在 a stojí pred slovesom, nie za predmetom.

• × 他看书在图书馆。 → 他在图书馆看书。

Výnimkou je, ako dlho niečo trvalo a ako to dopadlo: to ide za sloveso ako doplnok.

Otázka si zachováva slovosled oznamovacej vety

Angličtina v otázke presúva sloveso dopredu; čínština nepresúva nič. Pridaj na koniec 吗 alebo daj opytovacie slovo na miesto, na ktoré sa pýtaš.

什么 stojí tam, kde stojí predmet, lebo na predmet sa otázka pýta.

Téma sa môže presunúť dopredu

Podstatné meno, o ktorom veta hovorí, sa dá vytiahnuť a postaviť pred podmet. Zvyšok vety ho potom komentuje.

这本书 sa ohlási prvé a 我看过 o ňom niečo hovorí. Sloveso zostáva v činnom rode a nič iné sa nemení.