朝 / 向 / 往 + [smer] + [sloveso]
朝 / 向 + [osoba] + [sloveso]
[podstatné meno] + 朝 + [smer]
[sloveso] + 往 / 向 + [miesto]
朝, 向 a 往 všetky znamenajú „smerom k“ a stoja pred slovesom. Pri obyčajnom pohybe nejakým smerom funguje ktorékoľvek z nich.
往 je pri udávaní cesty bežné. Tieto tri sa rozchádzajú, keď je cieľom osoba, pevná poloha alebo myšlienka.
往 je o pohybe na miesto, takže nemôže brať osobu. 朝 a 向 môžu.
朝 môže opisovať, kam je niečo obrátené, celkom bez pohybu. 往 to nedokáže a 向 tu znie písane.
Učiť sa od niekoho, ospravedlniť sa niekomu, pýtať sa – cieľ, ktorý nie je fyzický, berie len 向.
V písanom texte môžu 往 a 向 stáť za slovesom pohybu a cieľ nasleduje za nimi: 开往上海 „smerujúci do Šanghaja“, 走向 „kráčať k“. 朝 tam nepatrí.