夫【fú】

夫fú na čele klasickej vety ohlasuje, že prichádza všeobecné tvrdenie – predpoklad, poučka, prvý krok úvahy. Okrem „nuž, uvážme toto“ nemá vlastný význam a v preklade zvyčajne odpadá. Číta sa fú, nie fū ako v 丈夫 „manžel“.

Výrok za ním je zvyčajne súd s 者…也 alebo dvojica vyvážených viet a ďalšie vety z neho vyvodzujú.

V tomto riadku sú 夫 a 人 dve slová: „nuž, človek…“, nie 夫人 „pani“.

Na konci: povzdych

Za výrokom alebo citoslovcom z neho 夫 robí citové zvolanie, blízke 啊.

V modernom písanom jazyku

Moderná próza vety s 夫 nezačína. Stretneš ho v citátoch, v učebniciach klasickej prózy a v zámerne starobylom písaní, napríklad v nápisoch.