今天 / 明天 / 昨天 / 现在【jīntiān / míngtiān / zuótiān / xiànzài】

Časové slovo ako jīn tiān今天, míng tiān明天, zuó tiān昨天 alebo xiàn zài现在 ide pred sloveso: za podmet alebo úplne na začiatok vety.

Slovenčina môže dať čas aj na koniec. V čínštine nikdy nejde za sloveso a jeho predmet.

• × 我去北京明天 → 我明天去北京
• × 我们见明天下午 → 我们明天下午见

Ktoré miesto

Za podmetom je to bežné. Čas na začiatku dostane dôraz, čo sa hodí, keď staviaš jeden deň proti druhému.

Keď má veta čas aj miesto, čas ide prvý.

Úplný časový údaj ide od najväčšej jednotky po najmenšiu: deň, potom časť dňa, potom hodina.

Čas nesie časové slovo

qù去 nemá časovú koncovku. To isté 去 sa objavuje v „idem“, „išiel som“ aj „pôjdem“ a udalosť v čase umiestňuje časové slovo.

了 v druhej vete hovorí, že príchod sa uskutočnil. Je to vidová častica, nie minulý čas, a minulý zvyk alebo stav ho nemá: