也【yě】

V klasickej čínštine 也 na konci vety hovorí, že to, čo mu predchádza, je konštatovanie faktu alebo definícia. Raná klasická próza nespája dve podstatné mená cez 是 – tam 是 znamená „toto“ – takže téma ide prvá, často označená 者, a 也 uzatvára výpoveď. V modernej čínštine sa objavuje v citátoch, ustálených frázach a v zámerne knižnom písaní.

Vysvetľovanie a súdenie

也 uzatvára aj vetu, ktorá podáva dôvod alebo verdikt, nielen definíciu. 非…也 ho popiera.

Stále v použití

Moderní autori si ho požičiavajú pre váhu: 此非一日之功也 „to nie je dielo jedného dňa“. 何也 sa v eseji pýta „prečo je to tak?“ a 非也非也 „nie, nie“ je v reči žartovné popretie.

Koncové 也 nie je „tiež“

Moderné 也 „tiež“ stojí pred slovesom. 也 na konci vety je klasické a keď ho čítaš ako „tiež“, riadok skomolíš: 是知也 je „to je vedenie“, nie „je tiež vedenie“. Klasické „tiež“ je 亦, pred slovesom.