[podstatné meno (miesto)] + に + [podstatné meno (vec)] + が + ある
[podstatné meno (vec)] + は + [podstatné meno (miesto)] + に + ある
[podstatné meno (osoba)] + は + [podstatné meno (vec)] + が + ある
[podstatné meno (miesto)] + で + [podstatné meno (udalosť)] + が + ある
あります hovorí, že vec existuje: „je tam“. Vec dostane が a miesto, ak ho pomenuješ, ide na začiatok s に. あります je zdvorilý tvar; ある je tvar, ktorý nájdeš v slovníku.
Ľudia a zvieratá berú namiesto toho います, v tej istej konštrukcii. Mačka je živá, takže ide s います. Rastliny sa nehýbu a berú あります.
Keď je vec už tým, o čom hovoríš, ide na začiatok s は a miesto nasleduje po nej: „X je v Y“. Tento poriadok používa otázka s どこ aj odpoveď na ňu.
あります sa mení ako každé sloveso na ます: ありません, ありました, ありませんでした.
あります pokrýva veľa vecí, ktoré slovenčina vyjadruje slovesom „mať“: čas, peniaze, otázky, auto. Vec, ktorú máš, „tam je“. Osoba, ak je pomenovaná, dostane は.
Tieto použitia idú za hranicu toho, že vec niekde je.
あります hovorí aj to, že sa niečo koná: hodina, porada, večierok.
Miesto udalosti dostane で, pretože udalosť sa tam deje, nie tam stojí.
ある sa časuje ako pravidelné う-sloveso okrem záporu, ktorým je samostatné slovo ない. ×あらない neexistuje.