もの / もん

もの na konci vety uvádza dôvod na svoju obranu: „veď je zima!“, „veď mi to nikto nepovedal!“. Ide za neformálny tvar a podstatné meno alebo na-adjektívum si najprv vezme だ. V reči je to zvyčajne もん.

Podstatné meno alebo na-adjektívum potrebuje pred ním だ alebo なんだ: ×子供もの, ×子供なもの → こども子供だもの, こども子供なんだもの.

S だって a んだ

もの sa často spája s だって na začiatku, „ale“ alebo „veď“, a s んだ pred ním. Spolu tvoria typický tvar výhovorky.

もの alebo から

から uvádza dôvod. もの obhajuje hovoriaceho: cíti, že sa musí ospravedlniť, a podľa toho, kto to hovorí, znie urazene, detinsky alebo roztomilo.

Rečový štýl

もの a もん patria do hovorovej reči v rodine a medzi kamarátmi. もん znie detinskejšie než もの. Dospelý, ktorý ktorékoľvek z nich použije v práci, znie ako dieťa, ktoré sa vyhovára. Bežná dospelá verzia je から alebo んだ.