[podstatné meno (osoba)] + が + [podstatné meno] + を + [prechodné sloveso]
[podstatné meno] + が + [neprechodné sloveso]
[podstatné meno (príčina)] + で + [podstatné meno] + が + [neprechodné sloveso]
Keď sloveso tvorí dvojicu 他動詞 / 自動詞 (prechodné / neprechodné sloveso), voľbou medzi nimi volíš, čo veta hovorí: 他動詞 hovorí, že to niekto urobil, a vec označuje を; 自動詞 hovorí, že sa to stalo, a vec označuje が. Tú istú udalosť možno povedať oboma spôsobmi.
Príčina, ktorá nie je človek – vietor, zemetrasenie, horúčava –, dostane で a ide s 自動詞.
Ak si spôsobil nehodu, 他動詞 to berie na seba, zvyčajne s てしまう. 自動詞 opisuje tú istú udalosť, akoby sa stala sama od seba, takže v ospravedlnení znie ako vyhýbanie sa vine.
Tam, kde na človeku za udalosťou nezáleží, japončina uprednostňuje 自動詞, aj keď to niekto zjavne urobil. Hlásenia a cestovné poriadky sú ich plné.
Každé sloveso z dvojice má vlastný tvar pre stav. 自動詞 s ている opisuje stav a nehovorí nič o tom, kto ho spôsobil. 他動詞 s てある opisuje stav, ktorý niekto zámerne zanechal, a vec dostane が.